Ľudská psychika a HIT

Autor: Simona Štiavnická | 15.5.2015 o 18:43 | (upravené 19.5.2015 o 6:19) Karma článku: 6,02 | Prečítané:  1403x

Nemám v pláne podrobne písať o tom, čo histamínová intolerancia je. Chcem iba poukázať na to, aký obrovský vplyv zohráva pri chorobách tohto typu ľudská psychika.

HIT mi diagnostikovali pred 2 rokmi. Najprv som ju neúmyselne ignorovala.

Moja imunologička mi spolu s ňou diagnostikovala aj alergiu na vajíčka a perie. K tomu dodala niečo o histamínovej intolerancii. Keďže moje uši tento výraz nikdy predtým nezachytili, rozhodli sa túto lekársku správu zjednodušiť a odovzdať mi stručnú informáciu "nejedz vajíčka a tie kŕče v bruchu prestanú". Tak to dopadne, keď milovníkovi chleba vo vajci oznámia, že na ne má alergiu - moje vnímanie bolo z veľkej časti otupené a v predstavách sa lúčilo s týmto dokonalým jedlom.

Mám svoje uši rada. Preto som im dôverovala a vajíčka som zo stravy vyradila úplne. Nebolo to jednoduché. Človek by neveril, že sa môžu nachádzať aj v čokoláde alebo syre. Riadila som sa mesiac podľa bezkvasinkovej diéty, ktorú mi imunologička predpísala. Schudla som 5 kg.

Cítila som sa každým dňom lepšie a o histamínovej intolerancii som stále nemala ani tušenia.

Po roku som prišla na preventívnu prehliadku, predložila vzorný jedálniček (rozpis jedla na každý jeden deň počas 4 mesiacov) a čakala na vyjadrenie. Moja imunologička mi povedala niečo v zmysle: "Je fajn, že ste vylúčili tie vajíčka, ale hlavným problémom je pre vás HIT."

To snáď nie! Oni ma zradili! Povedali mi predsa, že som iba alergická na vajíčka.Vyjavene sa pozerám na lekárku a prestávam mať rada svoje uši.

Od imunologičky teda odchádzam zdeptaná, vystrašená a hlavne zmätená, pretože som sa dozvedela, že moje telo nedokáže dobre odbúrať histamín z potravín. Prídem domov, zapnem notebook, napíšem si do googlu "histamínová intolerancia" a čítam, čítam, čítam... Keď si človek niečo napíše do googlu, očakáva od toho, že sa aj niečo trochu inteligentné dozvie a nájde ako tak jasnú odpoveď. Ale čím viac stránok o histamíne som prečítala, tým väčšej panike som začala podliehať. Nemôžem paradajkovú polievku, ktorú som doteraz neustále jedla a nič mi z nej nebolo. Tie stránky mi dokonca vravia, že nemôžem ryby, alkohol, čokoládu, citróny, banán, špenát, orechy, pomaranč, avokádo a nekonečný zoznam ďalších vecí. To som však ešte nechápala, prečo je vlastne každá stránka tak neskutočne mätúca - pretože HIT je veľmi individuálna choroba, ktorú každý človek znáša inak. Inými slovami povedané "Niekto má príznaky už pri skonzumovaní malého množstva a niekomu nerobí problém zjesť danej veci na kilá" (pričom tej druhej skupine ostatní ticho a úprimne závidia). Ďalej treba zohľadňovať faktory ako čerstvosť a kvalita.

Informácií v hlave mám stále viac a na jedlo sa začínam pozerať inak ako doteraz. Ako? Kým som nevedela, že HIT mám, jedla som úplne dobrovoľne bez mäsa, sladkostí, pričom som prirodzene schudla a cítila sa skvelo. V momente, keď som nadobudla to kvantum informácií, robilo mi zle takmer všetko. Môj strach z jedla sa stále prehlboval. Stres pri zjedení čohokoľvek a čakanie na výsledok (či sa budem alebo nebudem nasledujúce hodiny zvíjať v kŕčoch). Pridali sa k tomu problémy pri cestovaní, pretože pre niekoho s HIT je vo väčšine prípadov nereálne, sadnúť si do reštaurácie, rodinné oslavy sa stávali stále väčším problémom, čo viedlo k ešte väčšej spoločenskej izolácii. Nebudem klamať, tak zúfalá som ešte nebola. Pokúšala som sa upokojovať tým, že predsa nie som na tom až tak zle, ale niekoľko dní na to ma moje telo začalo presviedčať o opaku.

Snažila som sa nájsť čo najviac informácií o nízkohistamínových potravinách, počúvať rady a názory ľudí, ktorí ma poučovali bez toho, aby vedeli o čo ide (ako by aj mohli, keď ja sama to presne neviem), moje každodenné myšlienky sa začínajú sústrediť na jednu jedinú vec a tou je práve HIT. Som v neustálom strese.

Úplne som prestala robiť to, čo bolo počas prvého roka pre mňa prirodzené - počúvať SVOJE telo.

Zhromažďovaním stále väčšieho množstva informácií som prestávala cítiť.

Neskutočne rada by som napísala a dala návod na to, ako som nad HIT zvíťazila, ale som stále iba na ceste. Veľakrát mi však pomohli obyčajné články (nie tie, ktoré riešia čo môžem a čo nemôžem jesť) ľudí s podobným problémom. Uistili ma v tom, že nie som jediný zmätený človek vo vesmíre a dodali silu. 

Dôvod. Som presvedčená, že čokoľvek sa nám v živote stane, deje sa to z určitého dôvodu. Ja som už tento dôvod aj objavila a veľmi pomaly sa posúvam na tú praktickú časť - realizáciu uvedomeného (ktorá je sakra ťažká!). Som totiž perfekcionistka a zároveň neskutočná extrémistka. Buď všetko, alebo vôbec nič - extrémne spoločenská alebo introvertná, obmedzujúca všetko nezdravé alebo naopak, obmedzujúca všetko zdravé, vedúca dialógy iba s knihami (počas skúškového) alebo komunikujúca so živými, na pokraji podvýživy alebo na pokraji zmestenia sa do tých krásnych šiat. "Nájsť zlatú strednú cestu"je pre mňa neopísateľne ťažké, ale viem, že práve toto je kľúčom k môjmu uzdraveniu.

Moje telo je momentálne krásne presýtené histamínom, ale aspoň viem, čo je riešením. Počúvať samú seba. A snažiť sa uvoľniť stres a napätie, ktoré príznaky HIT niekoľkonásobne zhoršujú.

Alebo sa iba znovu spriateliť so svojimi ušami a dať im za pravdu, že niekedy je skutočne veľmi prínosné nepočúvať.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Koľko vzdelaných a talentovaných ľudí si môže Slovensko odpáliť?

Neútočme na seba, nepoužívajme slovník, ktorý nás vracia do obdobia mečiarovského gádžovstva, povinnosťou politikov je krajinu kultivovať.

PRIMÁR

Prečo by ste nemali ísť spať nahnevaní

Vedci objavili spôsob, ako sa lepšie vyrovnať so zlými spomienkami.


Už ste čítali?